Vybrať dobrú školu pre svojho prváčika môže byť výzva. Pokiaľ je v obci jedna-jediná škola, výber za vás urobil systém. To však neznamená, že správne. O tom, ako pôsobí škola na dieťa a ako súvisí výber školy s rodinným životom, hovorí Miriam Bieliková, psychologička a lektorka Efektívneho rodičovstva.
Aké bolo vaše pátranie po škole pre vášho prváčika?
My sme hľadali školu, ktorá bude pokračovať v tom, čo robíme doma. Našli sme ju nakoniec v súkromnej základnej škole Makovičky v Nitre. Aby som náš prístup k výchove bližšie vysvetlila, snažíme sa rešpektovať dieťa také, aké je, s jeho potrebami aj pocitmi. Aj komunikáciu máme trochu inú, nie autoritatívnu. Samozrejme, že hranice tam sú, dokonca by sa mohlo niekomu zdať, že sú nastavené prísne. Ale vždy to vzniká v súčinnosti s dieťaťom. Snažíme sa s ním vždy dohodnúť – tak, aby sme boli spokojní aj my aj dieťa. To neznamená, že musí mať všetko splnené, ale minimálne sa o tom môžeme rozprávať a vzájomne si to vysvetliť.
Je to aj o potrebe pochopiť, čo sa má diať a prečo?
Aj o tom, ale je to aj o hlbšom vzájomnom pochopení. Musím povedať, že ja som si vo výchove tiež prešla svojím vývojom. Staršej dcére som spočiatku vôbec nerozumela. Hoci som ju milovala a dala by som za ňu život, mala som pocit, ze vysielame na úplne inej vlnovej dĺžke. Tým pádom sme sa dostávali do konfliktov a to ešte nemala ani tri roky. Začala som hľadať, čo by sa dalo robiť, a tak som sa dostala ku kurzom Efektívneho rodičovstva. Najskôr som sama na sebe veľa pracovala a keď sa mi podarilo zmeniť prístup a komunikáciu s dcérou, vnímala som okamžitú zmenu v jej správaní. Potom sa do toho pustil aj manžel, keď videl, ako to funguje. Teraz robím takéto kurzy aj pre iných rodičov, lebo vidím, že to má naozaj zmysel. Nehovorím, že je to zázračná metóda, chce to veľa práce na sebe, a nie úplne vždy sa nám stopercentne darí, ale vidím na deťoch zmeny. Sú úprimnejšie, neboja sa hovoriť o svojich pocitoch. My dospelí zvyčajne veľa popierame a neuznáme ani druhým, najmä deťom, že by sa mohli nejako cítiť. A tým ich vieme zraniť.
Vaša staršia dcéra chodí do tradičnej školy?
Áno, je piatačka, a keď začala školskú dochádzku, vtedy v Nitre ešte taká škola ako Makovičky nebola. Nehovorím, že nie som s jej súčasnou školou spokojná, ale vidím tam vplyvy, ktoré mi nesedia. Tlak na výkon, niektoré deti sú zaškatuľkované a keď niekto moc vytŕča, tak vzniká zbytočná rivalita, namiesto toho, aby sa učili spolupracovať a komunikovať.
Preto ste hľadali alternatívu aspoň pre ďalšie deti?
Áno. Náš stredný syn Peťko je citlivý chlapec s obrovskou fantáziou a nechcela som, aby o to prišiel. Ja sama si spomínam na všetky tie negatívne veci, ktoré mi škola spôsobila a ešte teraz sa to snažím naprávať. Tiež som bola veľmi tvorivé dieťa s fantáziou a v škole mi ju svojím prístupom udupali. Nechcela som, aby sa to stalo aj mojim deťom. Okrem toho viem, že Peťko neznáša tlak, vtedy ide okamžite do odporu. Nejde o to, že by nechcel alebo nevedel, jednoducho neznesie tlakový prístup. To bol pre mňa asi najväčší strašiak, že v klasickej škole je neustály tlak na to, ako a kedy sa deti musia niečo naučiť. Bála som sa, že by sa zasekol a už by som s ním nepohla. V Makovičkách vidím presný opak. Napríklad, keď išiel do školy, nevedel písať ani čítať, a už koncom októbra, hoci mali prebratých ešte len päť-šesť písmen, začal nám doma sám písať odkazy. Na koši na bielizeň som si našla veľký papier s inštrukciou: Pred praním vybrať všetko z vačkov. Keď bol tatino chorý, na radiátor mu prilepil odkaz: Rýchlo sa uzdrav, ľúbime Ťa. Síce s chybami a slová bez medzier, ale bolo to super. A v novembri napísal dokonca knižku – štvorstranový príbeh. Pre mňa je to znamenie toho, že škola nebrzdí jeho rozlet, ale podporuje to dobré, čo v ňom je.
Počuli sme od mnohých rodičov názor, že klasická škola je lepšia, aby si deti od začiatku zvykali na to, že sa musia prebíjať. Čo si o tom myslíte?
Myslím si, že asi majú strach z niečoho neznámeho, ja som to tak tiež mala, až kým som si to neodskúšala na vlastnej koži pri tej výchove. Veľa ľudí si myslí, že je to voľná výchova, že dovolím dieťaťu všetko a bude mi skákať po hlave. Ale je to presne naopak. Rodič – a v škole učiteľ – nie je autoritou z pozície sily a moci, ale z pozície dôvery. Je poriadny rozdiel v tom, keď buchnem po stole a poviem: „Urobíš to, lebo som povedala!“, a keď si to vydiskutujeme, vzájomne sa rešpektujeme a dieťa nám dôveruje. Dieťa si tiež musí konať svoje povinnosti a niekedy je to poriadne nepríjemné, ale úlohou rodiča je, aby to ustál. Ja viem, že aj rodičia, ktorí vychovávajú deti klasicky, chcú pre ne zrejme to najlepšie. Ale keď im to ukážem v praxi, tak zistia, že ich metódy zväčša nevedú k cieľom, ktoré si predstavujú. Dieťa sa možno naučí držať ústa a krok a urobí to, o čo ho rodič žiada, ale spolu s tým sa učí aj mnoho iných vecí. Napríklad v škole sa tlačí na dobré známky, lebo je predstava, že keď sa dieťa dobre učí, môže ísť na lepšiu školu a potom si nájde lepšie zamestnanie a bude mať ľahší život. Ale dosiahne sa tým, že dieťa sa neučí preto, aby získalo vedomosti, ale preto, aby malo jednotky. A ak na to nemá, naučí sa používať spôsoby, ktoré síce vedú k jednotke, ale nie k vedomostiam. Naučí sa trebárs podvádzať alebo sa nadrví, teda využíva mechanickú pamäť, ale nesnaží sa pochopiť podstatu. A keď je za ten výkon oceňované, automaticky svoju hodnotu odvádza od výkonu.
Kto za to môže viac – rodina alebo škola?
Ide to ruka v ruke a veľa v tom zohráva aj spoločnosť. Preto som hľadala školu, ktorá by pokračovala v našom prístupe, lebo chcem, aby sa moje deti dobre spoznali, aby vedeli, kde sú ich silné stránky a kde slabšie, aby vedeli, na čom môžu stavať. Chcem, aby boli skôr vnútorne motivované – nie jednotkou či ocenením niekoho druhého, – ale aby vedeli, že na to majú, lebo už čosi prekonali. Týka sa to aj vzťahov, napríklad keď si dokážu vydiskutovať problém so spolužiakom, nadobúdajú komunikačné zručnosti.
Dnešní rodičia sa sťažujú, že sa musia doma s deťmi hodiny učiť. Vy to viete porovnať, keďže dcéra chodí do klasickej školy a syn do Makovičiek, kde úlohy nedostávajú.
V Makovičkách sú presvedčení, že život v rodine je dôležitý a čas doma sa má využiť na prežitie spoločných momentov a nie na dopĺňanie školy. Mne tento prístup veľmi pomohol, keďže v ten istý deň, ako Peťko nastupoval do školy, najmladšia dcéra išla prvý raz do škôlky a ja do práce. Môj manžel chodí na týždňovky, tak všetko zostáva na mne. Mala som veľké obavy, ako to budem stíhať, ale neskutočne mi pomáha, že Peťko nemá domáce úlohy a nemusím s ním riešiť školu.
Ako je to ale s ambicióznosťou a prácou navyše?
Zastávam názor, že kým sú deti na základnej škole, tak by mali venovať voľný čas a energiu hlavne veciam, ktoré ich bavia. Aby sme im nezabili detstvo len školou a povinnosťami. Moje deti chodia na krúžky, ktoré si sami vybrali. Staršia dcéra je umelecky nadaná, chodí na hudobnú aj krásne kreslí. Peťko sa našiel v grécko-rímskom zápasení, čo ma osobne dosť prekvapilo, ale ukázalo sa, že na to má talent a nesmierne ho to baví. My sa ich v tom snažíme podporiť, keď občas prídu ťažkosti a im sa nechce, vtedy ich podržíme a pomôžeme im to prekonať. Potom zvyčajne chytia druhý dych. Usmerníme ich, ale netlačíme ich do ničoho, ani do výkonov. Pre nás je podstatné, aby to sami chceli robiť a aby ich to tešilo.
Ako by teda mala vyzerať ideálna škola?
Deti nepotrebujú množstvo informácií, stačia im základné. Skôr sú v dnešnom svete zahltené informáciami a potrebujú sa ich naučiť selektovať. Ďalej sa potrebujú naučiť nie byť jednotlivcom, ktorý sa derie dopredu, ale vedieť spolupracovať. Toto v našom školstve chýba, lebo škola je nastavená na výkon a uprednostňujú sa tí najlepší. Takže deti možno vedia dobre bojovať, ale nevedia spolupracovať – poskytnúť druhému to, čo on nevie alebo nemá a môže byť z nich super tím, ktorý dosiahne oveľa viac. To bude pre ne v budúcnosti veľmi dôležité v zamestnaní. Ďalšia vec sú komunikačné zručnosti – schopnosť povedať slušne, asertívne, s čím prichádzam ja, s čím ty, a dať to dokopy. A tiež riešenie konfliktov. Malo by to byť tak, aby ich neriešil učiteľ, ale aby do toho boli deti zahrnuté, aby si tým procesom samy prešli.
Pozývame aj Vás:
S psychologičkou Miriam Bielikovou, ako aj s učiteľkami ZŠ Makovičky a rodičmi, ktorí majú už deti na prvom stupni, sa môžete stretnúť a porozprávať na prvej besede z cyklu Hovorme o škole, ktorú organizuje o.z. Makovičky.
Ako vybrať tú správnu školu pre moje dieťa?
– vo štvrtok 15. februára 2018 o 17.00 hod. v Centre Skalka, Nitra – Kalvária.
Info a registrácia: Facebook (hľadať podľa názvu besedy).
( S Miriam Bielikovou sa rozprávala Vladimíra Bukerová)